Smútok
Po líci mi steká slza. Nie je len jedna, ale je ich hneď niekoľko. Nedajú sa zastaviť. Padajú jedna za druhou z mojich očí, ktoré sú plné smútku, a kotúľajú sa po mojom líci. Viem, že len prezrádzajú moju bolesť a nič sa nimi nevyrieši. Ale viem aj to, že plač pomáha... V mysli zablúdim k spomienkam z minulého leta. To leto nám skutočne vyšlo. Bolo krásne počasie... Slnko sa na nás stále usmievalo, tak ako sme sa aj my usmievali na seba. Jeho úsmev... Vryl sa mi do pamäti a už naň nikdy nezabudnem. Nedá sa to... A aj keby sa to dalo, ja na to nechcem zabudnúť. Vtedy sme boli strašne šťastní. Sprevádzali nás veselé výkriky a smiech. A teraz? Teraz mi ostávajú oči len pre slzy a srdce pre smútok. Až teraz, keď sa minulé leto skončilo a čoskoro príde to ďalšie, si uvedomujem, ako veľmi mi na ňom záležalo. Sediac v kresle, ktoré mám nasmerované k oknu, premýšľam, aké by to bolo, kebyže ho nikdy nespoznám... Jednoznačne by to bola pre mňa veľká strata. Takého človeka ako bol on, by som už nenašla. On to vedel... A predsa nastalo všetkému koniec. Odišiel a už sa nikdy nevráti. Už nikdy viac nebudem počuť jeho smiech, nikdy neuvidím jeho úsmev a nikdy nebudem počuť jeho slová, ktoré mi šepkajú: Mám ťa rád. Ach, kiež by sa dalo vrátiť minulé leto. Vtedy to bolo iné... Nie ako teraz. Vtedy som vo svojom srdci cítila naplnenie, no teraz cítim prázdnotu. Obyčajnú prázdnotu, ktorú za sebou nechal jeden veľkolepý človek. Vonku práve prší... Neviem, čo si mám o tom myslieť. Žeby aj jeho strážny anjel plakal nad tým, čo sa stalo? Možno... Ja sa to nemám ako dozvedieť, preto sú to len moje úvahy a dohady, ktoré predkladám svojej mysli... Hľadám všetky možné spôsoby, alebo skôr riešenia, ako to mohlo dopadnúť inak. Lepšie pre obe strany. Lepšie pre mňa a oveľa lepšie pre neho. On... Vždy, keď si spomeniem na jeho meno, po líci sa mi kotúľa čím ďalej, tým viac sĺz. Kiežby nikdy nebol jazdil na tom koni, ktoré sa splašilo... Kiežby neutrpel zranenia, ktorým podľahol... Kiežby som mala ešte možnosť povedať mu, ako veľmi ho milujem... Po čase, ako tak nečinne sedím a plačem, si uvedomujem, aká som len bola hlúpa. Ono sa to stáva, ale nemalo by sa. Rozmýšľam, prečo som mu to nepovedala vtedy, keď som mala možnosť. Prečo som mu nepovedala, že ho mám nadovšetko rada a nechcem ho nikdy stratiť? Aj keď sme boli mladí, uvedomovali sme si svoje city. Aj keď tie moje neboli odhalené... Som si však istá, že to vedel. Že vedel to, ako veľmi ho milujem a že nechcem o neho prísť. Ale osud to ako vždy zariadil inak. Prsty na oboch rukách pomaly zatínam do drevených operadiel kresla, v ktorom pozerám von oknom na sychravé počasie. Sem-tam sa prerývane nadýchnem a sem-tam sa zo mňa vyderie zvuk podobný kvíleniu. Nachádzam sa v letnom domčeku, v ktorom sme trávili spolu čas. Stále spomínam... na minulé leto, na leto pred ním a na leto, kedy som ho spoznala. Nikdy ho už neuvidím a táto zdrvujúca skutočnosť mi moje srdce rozorvala na malé kúsočky, ktoré sa už nikdy nebudú dať spojiť. Viem to... Napriek slzám, ktoré mi stále unikajú z ubolených očí, vstanem a vyjdem z izby, pričom si so sebou beriem všetky spomienky z letného domčeka...
